Fiľková-Trehubová na Slovensku žije už skoro desaťročie. Vydala sa tu, aj porodila dcérku

Veľkou oporou Iuventy Michalovce, ženského hádzanárskeho suveréna na Slovensku, je už niekoľko sezón Tetyana Fiľková-Trehubová. Čochvíľa ubehne už desať rokov od chvíle, kedy osud túto ukrajinskú rodáčku zavial do klubu z metropoly Zemplína. Za toto obdobie sa v jej živote udialo mnoho dôležitých udalostí – získala slovenské občianstvo, vydala sa a narodila sa jej dcérka. Okrem toho s Iuventou získala množstvo trofejí. Aktuálne sa môže popýšiť pätnástimi zlatými medailami, keď štyrikrát vyhrala interligu, sedemkrát slovenský titul a štyrikrát národný pohár. Vychýrená strelkyňa pochádzajúca z Užhorodu sa na Slovensku usadila a pod Tatrami sa začala písať nová kapitola jej života.

Iuventa ju lámala dlhšie
Tetyana prišla do Iuventy v januári 2010 po takmer dvojročnom vábení michalovského klubu. Vtedy iba 20-ročná mladučká ľaváčka zaujala trénerov počas prípravných súbojov, ktoré v tom období hrávali Michalovčanky proti jej materskému HK Karpaty pomerne často. „Viackrát ma po nich oslovili tréneri Dušan Daniš s Petrom Szöllösim, aby som prestúpila do Iuventy. Ja som však dala prednosť Ľvovu. Keď sa Halyčanka po čase rozpadla, ponuka z Iuventy prišla opäť a tentoraz ma už zlomili,“ rozhovorila sa pravá spojka, ktorá dokáže zahrať aj na krídle. Do Michaloviec, ktoré sú od Užhorodu vzdialené približne 40 km, prichádzala s menšími obavami. „Prvýkrát ma totiž čakalo zahraničné angažmán. Po príchode mi však veľmi pomohli krajanky Viktoria Škľaruková, Julka Bachyrievová a Saša Krebsová, ktoré v tom čase v Iuvente pôsobili. Vďaka nim som sa oveľa rýchlejšie a ľahšie adaptovala v novom prostredí,“ spomínala na svoje slovenské začiatky.

Vtedy ešte pod dievčenským menom hrajúcej Trehubovej ani na um neprišlo, že u západných susedov pobudne tak dlho a zostane tam aj žiť. „Keď bola moja kariéra ešte len na začiatku a hrala som na Ukrajine, plánovala som, že raz chcem ísť hrať za hranice. Ale že sa mimo svojej domoviny usadím natrvalo, tak to som rozhodne nečakala.“

Nikdy neriešila, čo je viac
Sympatická hádzanárka, ktorá už viackrát na turnajoch ovládla kategóriu Najkrajšia hráčka sa okamžite po príchode k Laborcu stala oporou žlto-modrých a výraznou mierou sa podieľala na zisku mnohých trofejí. V novej krajine sa rýchlo udomácnila, naučila sa výborne rozprávať slovensky a v máji 2014 získala aj naše občianstvo, vďaka ktorému môže obliekať dres s dvojkrížom na prsiach. Na koľko percent sa už cíti byť Slovenkou? „Fuu, zákerná otázka. Nikdy som neriešila, či som viac Slovenka alebo Ukrajinka. Jasné, že stále budem charakterom Ukrajinkou, lebo v tejto krajine som sa narodila. Na život na Slovensku som si však už zvykla a cítim sa tu dobre. Ale vôbec neriešim, čo som viac,“ skonštatovala 29-ročná najskúsenejšia hráčka Iuventy.

V srdci Európy našla aj lepšie životné podmienky ako na Ukrajine. U našich východných susedov vládne oveľa väčšia chudoba, navyše v posledných rokoch tam ľudí straší vojna. „Tu sa zarába viac ako na Ukrajine. Predsa len, Slovensko je v Európskej únii a pred Ukrajinou je vo všetkom o krok vpredu. Teraz sú tu podmienky ešte oveľa lepšie. Keď som prichádzala, jedno euro malo hodnotu 10 hrivien a teraz má až niečo cez 30. Za tie roky, čo som na Slovensku, padol kurz hrivny poriadne. Stačí, keď poviem, že moja babka dostáva dôchodok necelých 50 eur a hneď je každému jasné, ako sa žije na Ukrajine,“ povzdychla si.

Arinka jej zmenila život
Na Slovensku našla šťastie nielen v športovom, ale aj osobnom živote. Koncom mája 2015 sa po vyše trojročnom randení vydala za priateľa Lukáša Fiľku, ktorému 10. januára 2017 porodila dcérku Arinku. Kvôli materským povinnostiam si dala približne na rok a pol od hádzanej pauzu. „Narodenie dcérky mi zmenilo život. Bol to asi najšťastnejší moment môjho života, ale to isté by určite povedala každá matka. Ani sa nedá slovami opísať to, čo v materstve prežívam. Keď prídem po zápase unavená a zničená domov a vidím tú detskú radosť a krik mama, hneď som nabitá energiou a zabudnem na všetky starosti,“ s úsmevom hovorí.

Aj jej manžel je športovec, v minulosti profesionálne boxoval, teraz sa mu venuje už iba ako tréner. Keďže pochádza z Lučenca, ktorý sa nachádza vyše 200 km od Michaloviec, zaujímalo nás, ako sa ich cesty pretli. „Spoznali sa v centre výcviku v Lešti, kde Lukáš ako profesionálny vojak pôsobí. Asi pred siedmimi rokmi som tam rehabilitovala po operácii kolena,“ prezradila. Po narodení dcérky pre Tetyanu už hádzaná nie je na prvom mieste. Ako sa jej darí skĺbiť mamičkovské a hráčske povinnosti? „Zatiaľ sa mi darí zvládať obe a dokážem sa im venovať naplno. Iuventa je profesionálny klub, takže trénujeme každý deň. Nemám však žiadne úľavy, zarezávam rovnako ako ostatné dievčatá, teda tak ako tomu bolo pred materskou. Keď hráme zápasy niekde vonku, tak Arinku má na starosti manžel.“

Slovenská reprezentantka je v poslednom období vyťažená viac než dosť, aj preto už na rodnú Ukrajinu chodí pomenej. „Času nemám nazvyš, k tomu ešte na hranici musím dlho čakať. Raz za dva mesiace sa však na Ukrajinu aspoň na jeden deň vyberiem,“ dodala Fiľková-Trehubová, ktorá už pomaly začína myslieť na to, čomu sa bude venovať po skončení aktívnej kariéry. „Mám nejaké túžby a predstavy, nuž verím, že sa mi ich podarí zrealizovať. Určite na tom nie som tak, že keď skončím s hádzanou, tak nebudem vedieť, čo teraz ďalej.“

Vianoce oslavuje dvakrát
Nedávne Vianočné sviatky strávila Tetyana v Lučenci spolu s manželom Lukášom a druhýkrát aj s dcérou Arinkou. Kým v minulosti ich slávila ako na Ukrajine, teda 6. januára, v posledných rokoch sa už prispôsobila slovenským tradíciám a Štedrý deň má 24. decembra. Vianoce si však stále pripomína v oboch termínoch. „Oslavujem ich dvakrát, ale vážnejšie už tie slovenské, keďže tu žijem. So spoluhráčkami z Iuventy, ktoré pochádzajú z Ukrajiny, si však zvykneme urobiť večeru 6. januára a pripravíme si jedlá ako na Ukrajine,“ uviedla Fiľková-Trehubová, ktorá nám prezradila aj to, aké vianočné zvyky sa dodržiavajú u našich východných susedov. „Tamojšie sviatočné menu je v niečom podobné ako to slovenské, nechýbajú kapustnica s hubami a klobásou, pirohy so zemiakmi či pôstny šalát, ktorý nazývame vinigret, sú to huby na smotane so zemiakovou kašou. Máme však aj svoje vlastné tradície. Napríklad na štedrovečernom stole musí byť až dvanásť jedál, každé má symbolizovať jeden mesiac v roku. Za jedlo sa však počíta aj to, keď je na stole napríklad soľnička. A z jedál nemôže chýbať kuťa, teda ryža na sladký spôsob s medom, hrozienkami a makom,“ skonštatovala Tetyana, ktorá ešte dodala, že na Ukrajine sa darčeky rozdávajú až v posledný deň roka.

Zdroj: Denník Korzár (Róbert Andrejov)