Je to už dvadsať rokov, čo sa spoločnosť Chemkostav a.s. aktívne zapája do športového diania v Michalovciach. Spoločnosť je hlavným partnerom hádzanárok MŠK Iuventa Michalovce. Za ten čas sa z priemerného klubu stal rekordér v počte slovenských titulov, ktorých získal trinásť, deväťnásobný víťaz spoločnej súťaže Češiek a Sloveniek, desaťnásobný víťaz Slovenského pohára a pravidelný účastník pohárovej Európy (podotýkame, ako jediný z Košického kraja).
V dobe tohto jubilea slávi jubileum aj ženská hádzaná v metropole Zemplíne, spoločná MOL liga má takisto dvadsať rokov a 25 rokov je na podnikateľskom pol aj spoločnosť Chemkostav. Pri tejto príležitosti vyspovedali Noviny Zemplína generálneho riaditeľa spoločnosti Tibora Mačuga, ktorý v rozhovore hovoril o minulosti, ale aj o budúcnosti klubu. Rozhovor z dielne Petra Brendzu vám prinášame aj na našej stránke.
Môžete priblížiť dôvody, prečo ste sa rozhodli aktívne podporiť ženskú hádzanú v meste?
„Úplne na začiatku bol vtedajší primátor pán Bobík. Na podnikateľskom poli sme fungovali asi tri roky, keď k nám prišiel a povedal, že má predstavu, aby každá väčšia firma v meste podporovala nejaký šport. My sme vtedy boli v štádiu budovania firmy a preto sme na to nemysleli. Povedal som mu teda, že momentálne nie, nech príde neskôr a možno sa situácia zmení. Zhodou okolností sme chodili hrať každý piatok futbal do starej „zekoňáckej“ haly, kde po nás trénovali hádzanárky. Keď sme pozerali na mládež, hovoril som si, že tento šport môže byť ten, ktorý podporíme. Futbal a hokej sú náročnejšie na podporovanie. Hádzaná je zase menej náročná. Na druhej strane sa aj s tým dajú dosiahnuť výsledky. Čo sme aj dosiahli. Často sme rozprávali s pánom Milým, ktorý vtedy pracoval pri hádzanej. Po rozhovoroch s ním som nadobudol myšlienku, že práve ženská hádzaná bude ten šport, ktorý podporíme. Keď následne prišiel pán Bobík za mnou, či sme sa už rozhodli, tak som mu povedal, že áno a aj som mu povedal šport, ktorý podporíme. V prvom momente bolo vidno, že som ho svojou odpoveďou nepotešil. Čakal asi, že poviem, buď futbal, alebo hokej. To je však studňa, do ktorej je potrebné stále liať peniaze. Každý má rád navyše úspech. S týmito športmi by sme veľké úspechy asi nedosiahli a určite by sme neboli trinásťkrát majstri Slovenska. Na Zemplíne si však podľa mňa aspoň jeden ženský šport zaslúži byť taký, čo sa hrá vrcholovo. Spolupráca začala najskôr so Zekonom, ktorý podporoval ženskú hádzanú predtým. Prirodzenou cestou to potom prešlo na nás a ženskú hádzanú už podporujeme dvadsať rokov.“
Nemali ste niekedy chuť s tým skončiť a povedať si dosť?
„Ak sa pýtate, či som niekedy ľutoval, to nie. Bol som však viackrát sklamaný. Boli aj také chvíľky, keď som si povedal, že prečo to robíme a bolo by dobré, keby sme skončili. Kríza ale chvíľu potrvala a človek sa s tým vyrovnal.“
Po vašom príchode do klubu prišli výrazné úspechy. Ste trinásťnásobný slovenský majster, desaťkrát ste vyhrali Slovenský pohár, deväťkrát MOL ligu. Bolo to aj vaše prianie pri príchode do klubu?
„Samozrejme, že sme chceli byť úspešní. Po tých úspechoch asi vidíme, že naše rozhodnutie malo zmysel a bolo urobené dobre. Keď to porovnáte trebárs s futbalom a hokejom, boli sme výrazne úspešnejší. Ani neviem, či niekto zo Zemplína v ženskom športe bol niekedy v európskom pohári. My ho hráme pravidelne.“
Ktorý získaný titul si ceníte najviac?
„Je to taká obligátna otázka, pri ktorej sa čaká odpoveď, že ten prvý. Určite sa tie prvé tituly prežívali viac, ako teraz. Chodili sme po námestí na veteránoch, či kočoch. Keď človek s klubom žije, tituly by mal prežívať rovnako, či je prvý, desiaty, alebo trinásty. Prvý titul je aj pre mňa nezabudnuteľný, no teraz nedokážem odpovedať presne na vašu otázku, ktorý si vážim najviac. Ja si totiž vážim všetky rovnako.“
Dobre, spýtame sa inak. Na, ktoré obdobie ste najviac hrdý a kedy sa najviac klub posunul?
„My sa stále posúvame ďalej (smiech…). Každé obdobie, čo sme pri hádzanej, malo niečo do seba. Teraz sa mi zdá, že čo sa týka kvality, najlepší kolektív sme tu mali v sezóne 2015/16. Tam sme podľa mňa mali urobiť aj výraznejší úspech v európskom pohári, pretože vtedy tu boli fakt kvalitné hráčky. Taký káder sme tu za celú históriu nemali.“
Práve na to nadviažeme v ďalšej otázke. Ten výraznejší úspech, výraznejšie slovo v Európe stále chýba. Prečo?
„Určite ma to mrzí! Mrzí ma aj to, že v tejto sezóne chválime, že sme vyhrali titul, získali medailu v MOL lige, takže sme splnili všetky ciele. Nikto si ale nespomenie na európsky pohár a hanebnú prehru v Paríži. Práve európsky pohár je asi najväčšia „kaňka“ na našom účinkovaní v tomto športe. Prehra v Paríži bola dehonestujúcu a zahanbujúca. Toto sa už nesmie opakovať… Leví podiel na nej majú všetci, či už hráčky, tréneri, ale aj funkcionári. Niekoľko týždňov na to prišla zmena trénera Dávida. Každý hovoril, že prišla na základe prehry v Dunajskej Strede, to však bola iba posledná kvapka. Tieto zápasy nás zachytili v obrovskej kríze. Po tom, čo družstvo prevzal pán Beňadik som bol na zápase v Prešove a na to sa nedalo pozerať. To bola jedna tragédia. Niečo sme museli urobiť a myslím si, že sme to ustáli. Jednak prišiel titul, ale aj medaila z MOL ligy.“
Na ktorého trénera a jeho prácu spomínate najradšej?
„Zase skončíme pri prvom titule (smiech…). Ale nie. Tréneri, ktorí urobili na mňa najväčší dojem sú Dušan Daniš a Jano Packa. To boli tréneri, ktorí družstvu najviac vtlačili svoje predstavy.“
Bola u vás vízia ihneď pri príchode do klubu, že chcete hrať v Európe?
„Ani nie. Skôr sme chceli divákom priniesť niečo viac ako ligový zápas. Tieto zápasy nám nastavujú aj zrkadlo, kde momentálne sme. Druhý aspekt je ukázať dievčatám, že sme tu a hráme v pohárovej Európe. Aktuálne máme s tým problém. Nevieme tu dotiahnuť mladé talenty, ktoré uprednostňujú všetko iné, okrem Iuventy. Musíme to suplovať tým, že tu berieme hráčky zo zahraničia. Dosť veľa ľudí to odsudzuje, no my nemáme inú cestu. Keď chceme hrať na tej úrovni, ako sme, musíme hrať aj s legionárkami.“
Dosť veľa vecí sa za dvadsať rokov zmenilo. Zmenil sa aj váš stánok. Zo staručkej „zekoňáckej“ haly sa v roku 2009 stala aréna, ktorá je jednou z najmodernejších nielen na Slovensku, ale možno aj v strednej Európe.
„Spomínam si na zápas v nórskom Trondheime. Pred zápasom spustili také velikánske plátno, na ktorom premietali prvý zápas, ktorý sa hral u nás. Vtedy bola mimochodom jeseň, také sychravé počasie a aj to zapadlo do obrazu o našej hale. Vtedy sme si povedali, že to musíme zmeniť. Môj kolega Stano Janič mi vtedy povedal, že musíme s tou našou „plevňou“ niečo robiť. Nakoniec sa nám to podarilo. Určite s tým ale spokojný na sto percent nie som. V tom čase sme sa dostali pod určitý tlak. Hovorilo sa, že nám to trvá strašne dlho. Takisto sa hovorilo, že mesto nám dalo halu za jedno euro, čo takisto pravda nie je. My sme totiž zaplatili za pozemok normálnu trhovú cenu. Moja predstava bola, že to musí byť niečo dominantné. Mali sme asi tri návrhy. Potom prišiel spomenutý tlak od médií, ktoré našu prácu spochybňovali. Nakoniec sme si vybrali jeden z návrhov, hoci sme ešte chvíľu mohli počkať. Potom by sme postavili možno niečo také, na čo by boli Michalovce právom pyšné.“
Dvadsať rokov oslávi aj MOL liga. Ako sa pozeráte na jej úroveň a úroveň slovenských tímov v nej. Opäť hrozilo, že Slovensko nepostaví ani štyri družstvá. Nakoniec to zachránila Stupava, keďže Prešov nemal záujem v nej účinkovať v nasledujúcej sezóne. Je to problém?
„Hlavne z nášho pohľadu, teda zo slovenského, keby súťaž skončila, bol by to problém. Treba urobiť maximum preto, aby tých družstiev zo Slovenska bolo čo najviac. My k tomu nemôžeme ináč pomôcť ako tak, že sme v lige v popredí a každý súper si hovorí, že mu zápas s nami niečo dá a je to preňho možno aj ako pohárový zápas. Keby to tak nebolo a my Slováci by sme boli na chvoste tabuľky, Česi by si určite povedali, že spoločná súťaž nemá pre nich zmysel. Z tohto pohľadu som rád, že sa hore vyšvihla Dunajská Streda, ktorá získala medailu. Verím, že sa Šaľa „oklepe“ a príde aj niekto ďalší. Aj teraz sme rozprávali s predstaviteľmi Prešova, no tí sa nakoniec rozhodli ísť do prvej ligy žien. Je to na škodu, pretože sa u nás a u nich zhromaždila určitá skupina mladých hráčok, junioriek. Kvázi by si to mohol pripravovať aj tréner junioriek Lukačín. Naša vízia bola taká, že klub vznikne v Prešove a potiahne to zväz. Toto riešenie by určite pomohlo slovenskej hádzanej. U nás vznikol problém aj s tým, že budeme mať širší káder, pretože sme rátali, že niektoré dievčatá pôjdu práve do Prešova. Sme blízko k dohode s Košicami, kde by mali chodiť hrať prvú ligu.“
Stále sa hovorí, že Slovenkám sa do Michaloviec nechce. Prečo?
„Mne sa páčil názor našej novej hráčky Heleny Ryšánkovej, ktorá povedala, že v lige poskytujú profesionálne podmienky iba Most a Michalovce. Je to čistá pravda. Aj preto nechápem, prečo sa boríme s tým, že tu hráčky nechcú ísť. Ich prvá reakcia je, že je to ďaleko. Toto je hlavný dôvod. Ten ďalší je podľa mňa v tom, že Slovenky nemajú dostatok zdravého sebavedomia a drzosti, aby sa pobili v tvrdej konkurencii. Myslím si, že máme výsledky u niektorých hráčok, ktoré u nás povyrástli. Či už je to Veronika Habánková, ktorá hráva momentálne najlepšiu ligu sveta, alebo aj Nikoleta Trúnková, naša terajšia hráčka. Obe sem prišli v mladom veku a hádzanársky povyrástli. Mrzí ma, že uprednostnia družstvá, kde trénujú možno dvakrát, či trikrát do týždňa, namiesto toho, aby fungovali v profesionálnych podmienkach a presadili sa v hádzanej. Potom sa nečudujme, že ako funguje naša reprezentácia…“
Platí stále vízia, že hráčka by sa mala tu presadiť a potom odísť za hranice Slovenska?
„Jednoznačne! Keď chce niekto uspieť v zahraničí, najskôr sa musí ukázať vo svojej krajine. Keď to preskočíte, potom sa v zahraničí trápite. Stále si myslím, že Iuventa by mala byť medzistupeň pred odchodom do zahraničia. Stále hovorím o tom, že tu by mali hrať dievčatá do 23 rokov a potom môžu ísť vonku. Za ten čas sa herne stabilizujú, vyštudujú vysokú školu. V štúdiu nikomu nebránime, ba naopak, dievčatá podporujeme.“
Poďme ešte k téme, ktorou je budúca sezóna. Do vášho kádra sa vracia po materskej dovolenke líderka tímu Patrícia Wollingerová. Získali ste aj šikovnú českú reprezentantku Helenu Ryšánková a brazílsku brankárku Nairu Almeidovú. Čo si od nich sľubujete a ako by podľa vás mala vyzerať budúcu sezóna?
„Skôr by som sa chcel baviť pri tejto téme o tréningovom procese a našom systéme hry. Mám taký pocit, že tréningový proces u nás nie je v takom tempe, ako má byť a potom sa to prejavuje aj na výsledkoch. Stále sa mi zdá, že naša hra je pomalá. Na našu scénu to stačí, ale prídeme do medzinárodnej konfrontácie a súperi nás pravidelne prefackajú. Je teraz otázka, že či tie dievčatá, ktoré sem prídu, dokážu vtlačiť tieto prvky do našej hry.“
Nastal čas povedať výraznejšie slovo aj v Európe?
„Samozrejme, je tu taká vízia, aby sme sa presadili na európskom poli. Aj preto sme sa teraz prihlásili do európskeho pohára č.3, teda do Európskej ligy. Cez dva vyššie poháre podľa mňa cesta pre nás nevedie. Máme nízky koeficient a preto nás už relatívne skoro čaká ťažký súper. Asi na viac, ako na Európsku ligu, momentálne nemáme.“
Dostali sme sa k poslednej téme. V minulosti vaše vzťahy s mestom neboli ideálne. V závere minulého roka ste ale vytvorili ako dvaja silní partneri nové občianske združenie. Po novom sa na riadení klubu podieľa aj samospráva tak ako je to v hokeji a futbale. Ako ste zatiaľ spokojní so spoluprácou?
„Čakal som aj túto otázku, no nevedel som, kedy príde (smiech…). Som rád, že predstavitelia mesta pochopili, že sa nedá aktívne podporovať len futbal a hokej a že treba pomôcť aj iným klubom. Vnímam určite fakt, že futbal a hokej sú top športy a fenomén. Ja sa nikdy nebudem brať ako majiteľ klubu. Klub podľa mňa totiž patrí ľudom, divákom. Vzťahy s mestom sa výrazne zlepšili. Aj naposledy, keď sme po zisku titulu boli u pána primátora, ten sa pýtal, s čím sme nespokojní. Boli sme ticho, čím sme vyjadrili, že sme spokojní. Aktuálny finančný príspevok mesta je primeraný tomu, čo si hádzaná zaslúži. Náš príspevok do klubu je určite vyšší, no aj za to, čo dostávame, musím predstaviteľom mesta poďakovať.“
