Naše ženské družstvo je po troch rokoch znova na slovenskom výslní. Dievčatá vybojovali svoj pätnásty slovenský titul, ktorý má punc toho, že sme po dvoch rokoch zosadili z trónu Dunajskú Stredu. Klub, ktorý sa v posledných rokoch zmohol a dal o sebe vedieť už aj dvoma výhrami v MOL lige a klub, ktorý sme v tejto sezóne v predošlých troch dueloch nezdolali. Dunajská Streda nám zobrala Slovenský pohár i MOL ligu, my sme im zase zobrali titul, čo bolo hlavným predsezónnym cieľom. O sezóne sme sa porozprávali s trénerom tímu Petrom Kostkom.
Pán tréner, titul ste síce spečatili už týždeň predtým v Šali, no určite má chuť aj sobotňajšie víťazstvo nad Dunajskou Stredou. Aký to bol zápas?
„Očakával som náročný úvod. Prebehla tu rozlúčka s už legendami nášho klubu Patríciou Wollingerovou, Mariannou Paľovou, Líviou Klučkovou a Veronikou Habánkovou. Tieto dievčatá patrili medzi ťahúňky tímu a som rád, že sme im pripravili majstrovskú rozlúčku. K zápasu. Očakával som, že to bude v úvode ťažké. Jednak rozlúčka, jednak to, že sme už titul mali vo vrecku. Ovplyvnila nás rozlúčka s našimi legendami. Celý prvý polčas sme boli o krok pomalší, chýbali nám detaily, v ktorých by sme to preklopili na našu stranu. Mali sme aj veľa zahodených šancí. Rovnako ako v Šali sme sa cez polčas upokojili. Vedeli sme, že na nich máme, len musíme zlepšiť obranu a takisto aj dôslednejšie zakončovať naše šance. Zápas samozrejme bol ťažký. Týždeň sme vedeli, že sme majstri a v hlave to určite niekde máte. O to viac si na tomto tíme cením, že sme prehrávali aj o päť gólov, no vrátili sme sa do zápasu. Vrátili sme sa kvôli našim fanúšikom, kvôli ľuďom, ktorí hádzanú v meste podporujú. Tento tím bol aj o emóciách a tie sa ukázali aj v závere“
Úžasný koniec kariéry Patrície Wollingerovej, ktorá sedmičkou po čase rozhodla o víťazstve. Čo na to hovoríte?
„Takéto príbehy sú najkrajšie. Píše ich život, píše ich hádzanársky život. Paťa si určite takúto rozlúčku zaslúžila. Ja som ani neuvažoval o tom, že na tú poslednú sedmičku pôjde iná hráčka. Musela ísť ona, pretože ona si to zaslúžila najviac. Emócie spoluhráčok, emócie divákov, boli na mieste. Paťa bola líder tímu, jeho duša a bude nám veľmi chýbať. Som unavený, šťastný, no hlavne hrdý na tento tím. Nemali sme to v sezóne ľahké. Prešli sme si aj krízami, no tie nás zocelili a v najdôležitejšej časti sezóny sme mali aj potrebné športové šťastie. To ale k tomu patrí. Kým pred dvoma rokmi nám chýbal k titulu gól a pred rokom dva, tentoraz bolo šťastie na našej strane.“
Kde hľadať zárodok pätnásteho slovenského titul?
„Mali sme veľmi ťažký mesiac marec. V ňom sme prehrali vo finále Slovenského pohára, následne sme prehrali doma aj s Dunajskou Stredou a prišli aj o MOL ligu. K tomu prehra v Prahe a vypadnutie v semifinále EHF Európskeho pohára. Teraz to ale môžeme brať aj tak, že vypadnutie v semifinále nám pomohlo. Keď si spomeniete vlani, po semifinále s Benficou sme boli emočne vybití, čo Dunajská Streda využila a pretlačila nás. Teraz sme jej to vrátili a to v čase, kedy bola na koni po zisku Slovenského pohára, či MOL ligy. K vašej otázke. Začiatok titulu možno hľadať aj v prehre o desať gólov na Islande, ktorá znamenala náš koniec v Európe. Po tomto zápase som bol na dievčatá tvrdý. Samé ale videli, že niečo nie je v poriadku a nasledujúci deň si medzi sebou vyčistili stôl. Bolo to dôležité. Výraznú rolu zohrala aj Patrícia Wollingerová, ktorá sa jednoducho chcela lúčiť úspechom a ten má. Treba poďakovať aj vedenie klubu, ktoré vytvára fantastické podmienky. Bez nich by sme neboli tam, kde sme.“
Ako je to hrať zápas, keď už viete, že ste majstrom?
„Tá emócia je určite iná. V hlave to mal každý. Týždeň sme to spracovávali. Dievčatám som po výhre v Šali povedal, že ich tri dni nechcem ani vidieť… Stretli sme sa v stredu, kedy sme mali posilňovňu. Na tréningy už nebol čas, vsadili sme to na emóciu. Chceli sme pomôcť aj Šali, pretože ona vyšla v ústrety nám. Navyše sme chceli zlatú bodku, pretože končí jedna etapa v tomto klubu. Lúčili sme sa s hráčkami, ktoré tvorili históriu. Dievčatá mi prirástli k srdcu a lúčim sa s nimi iba veľmi ťažko. Ja pevne verím, že ten klub bude úspešný aj v budúcnosti. Verím, že tie problémy, ktoré sa teraz vyskytli, sa vyriešia a budeme pokračovať na tejto úrovni. Tento klub je fantastický a musí pokračovať.“
Ako hodnotíte v globále celú sezónu?
„Bola ako na hojdačke a možno aj to nám pomohlo sa zomknúť. Nevyšli nám transfery s tureckými hráčkami, ktoré v lete odišli a cítili sme to nielen vtedy, ale následne aj v septembri, či októbri. V lete sa menil káder, ale aj realizačný tím, či vedenie klubu. Bolo to ťažké a niektoré veci sa museli riešiť aj za pochodu. Turbulentné obdobie ovplyvnilo minimálne jesennú časť. Keď sa nám z toho ako tak podarilo dostať, prišlo zranenie Mati Popovcovej a zaslúžená prehra so Slaviou Praha. Opäť sme to museli odznova nastavovať. Bolo množstvo pádov, bolo množstvo zlých výkonoch a výsledkov. Ale aj to nám ako som už spomenul pomohlo. Dôležité bolo, že sme sa vždy zdvihli. Práve o tomto to bolo. Bolo to o sile tímu, ktorý prežil zlé obdobia, zranenia hráčok a pokles formy. Zdvihli sme sa v pravý čas. Na záver sezóny sme vyhrali štyri zápasy v rade a sme majstri.“
Kedy ste začali veriť v titul?
„Paradoxne som v neho začal veriť jeden deň po prehre na Islande. Vtedy sme tam mali tréning v malej telocvični, kde dostali dievčatá do tela. Trénovali sme tam štyri na štyri a baby ma nespoznávali. Kričal som, nútil som ich hrať agresívne. Bol som zlý, bol som sviňa, ale to bolo dôležité. Baby si medzi sebou vyčistili stôl a rozhodli sa vzoprieť osudu. Chceli sezónu ukončiť úspechom a ten si teraz môžeme vychutnať.“
