V našom mini seriály sme sa vám rozhodli predstaviť naše bývalé hráčky, ktoré sa vrátili do klubu ako trénerky. Začali sme Martinou Vaľkovou Bačíkovou, pokračovali Dominikou Horňákovou a teraz je na rade najmladšia z našich trénerok Lívia Kniežová. Tá po skončení strednej školy odišla do Bratislavy študovať na Fakultu telesnej výchovy a toto leto sa čerstvá držiteľka titulu magister vrátila do klubu, kde vyrastala. Na starosť dostala najmenšie žiačky, mladšie žiačky C, čo však pri jej kvalitách a hádzanárskych vedomostiach nemusí byť posledná štácia…
Najskôr otázka ohľadom vašej hráčskej kariéry. Prečo ste sa po skončení strednej školy rozhodla ostať pri hádzanej?
„Hádzanej som sa začala venovať, keď som mala desať rokov. Bavilo ma to a už som to brala ako takú súčasť môjho života, čo sčasti trvá až dodnes. Keďže som vedela, že po strednej idem na vysokú do Bratislavy študovať telesnú výchovu a trénerstvo hádzanej, chcela som to ešte skúsiť v inom tíme. Nakoniec to až tak dlho netrvalo…“
Ženských zápasov ste veľa neodohrala. Neľutujete to, že ste sa viac nepresadila v prvom tíme?
„Popri škole kde som mala športu až-až, som z hádzanej trochu upustila. Prvú sezónu som ešte odohrala za dorastenky ŠKP a potom, keď som prišla k ženám, ma to akosi prestalo baviť. Mala som trochu iné očakávania ohľadom toho, ako by to malo v družstve žien fungovať a preto som aj skončila.“
Prečo ste sa rozhodla vrátiť po ukončení štúdia na vysokej škole opäť do Iuventy? Mali ste aj iné trénerské ponuky?
„Počas školy som sa stále hovorila, že sa vrátim domov, aj keď som netušila vôbec, čo budem robiť a či vôbec chcem trénovať a učiť. S trénovaním hádzanej som skúsenosť nemala, ale keď prišla možnosť trénovať v domácom klube, kde to poznám, som si povedala, že to skúsim a som rada, že som tu. Mala som možnosť trénovať aj v ŠKP, ale keďže som vedela, že sa vraciam domov, už sa to nezrealizovalo.“
Spolu s vami sa do klubu vracia aj viacero hráčok. Čo hovoríte na návrat bývalých opôr prvého tímu do trénerského štábu klubu?
„Teší ma, že sa sem vrátili hráčky, ktoré poznám ešte z čias, keď som tu hrala ja. Je to tu také viac domáce.“
Zo starej štruktúry, ktorú si pamätáte vy, tu je už asi iba tréner Henrich Marcinčák, ktorý v žiackej kategórii viedol aj vás. Tešíte sa, že ste momentálne kolegovia?
„Áno, je to pre mňa také zvláštne, že teraz spolu sedíme v jednej trénerskej miestnosti. Tu si hovorím, že ten čas naozaj veľmi rýchlo letí, pretože len nedávno som bola jeho zverenkyňa. No a z dorasteneckej ligy tu je ešte tréner Dušan Daniš, ktorý ma viedol a aj z jeho príchodu do Iuventy sa veľmi teším. To sú pre mňa takí tréneri, na ktorých nikdy nezabudnem. Budem sa snažiť o to, aby moje zverenky to povedali neskôr o mne.“
Čo sa v klube zmenilo počas vašej neprítomnosti?
„Počas vysokej školy, keď som chodila na víkendy domov, som sa sem-tam zašla pozrieť na ženský zápas, ale viacero hráčok som už nepoznala. Z tých, čo som si pamätala, tu bolo len zopár takže, som to nejako prestala sledovať. Viem, že sa tu vystriedalo veľa hráčok, aj trénerov a preto som rada, že aspoň v trénerskom zložení mládežníckych kategórií je to teraz také domáce.“
Aké trénerské ciele máte vy?
„Vždy som chcela pracovať s deťmi. V Bratislave som začala trénovať všeobecnú pohybovú prípravu detí a zistila som, že to je niečo pre mňa a chcem sa tomu venovať. Takže aj čo sa týka trénovania hádzanej, chcela by som určite zostať pri mládeži.“
Aká je vaša momentálna náplň práce v klube a ako ju ovplyvňuje koronavírus?
„V klube mám na starosti družstvo mladších žiačok C (ročníky 2009 a 2010). Stihli sme odohrať jeden majstrovský zápas a potom prišli opatrenia, kvôli ktorým musíme trénovať po skupinkách. Musím povedať, že je to pre nás náročné, aj časovo, aj priestorovo, pretože hráčok je veľa a zladiť to všetko tak, aby to vyhovovalo každému je ťažké. Ale musím pochváliť dievčatá, že aj napriek tomu, aké máme momentálne podmienky, chodia poctivo na všetky tréningy a verím, že po novom roku si už zahráme aj nejaký zápas.“
