Hádzanársky matuzalem

Kategórie

V týchto dňoch nás zasiahla veľmi smutná správa. Vo veku osemdesiatych narodenín nás navždy opustil bývalý funkcionár klubu, jeho podporovateľ a v poslednej dobe človek zodpovedný za chod zápasov Teodor Šimonič. My sme sa rozhodli pripomenúť vám ho aj  článkom, kde vám podrobne popíšeme jeho angažovanie sa v klube. Ide o úryvok z knihy o klube ako takom, ktorá už onedlho uzrie svetlo sveta. Úryvok z nej, v ktorej vám pripomenieme Teodora (Tibora) Šimoniča, vám prinášame už teraz…

Hádzanársky matuzalem

Takmer od samého začiatku je v úzkej spojitosti s klubom, ktorý vytváral podhubie dnešnej Iuventy Michalovce. Teodor Šimonič pôsobí v ženskom hádzanárskom klube nepretržite od roku 1977 a pamätá si všetky etapy vývoja klubu, či už ako funkcionár, tréner, alebo človek zodpovedný za bezpečnosť v hale počas majstrovských zápasov. Oduševnený a iniciatívny srdciar nemôže chýbať medzi osobnosťami, ktoré vytvárali ženský hádzanársky klub do dnešnej podoby. Bol to práve on, kto pomáhal tvoriť základy klubu, ktorý je v súčasnosti už stálicou na čele slovenskej ženskej hádzanej.

Hádzanú hral od jej samého začiatku v Michalovciach. Keď aktívnu kariéru medzi sedmičkami ukončil, rozhodol sa pomáhať béčku miestnych mužov, až prišiel rok 1976 a vznik hneď dvoch klubov žien na úrovni mesta. „Od roku 1971 pôsobil v Michalovciach futbalový oddiel TJ Odeva, ktorý hrával celoslovenskú ligu. Hrávali na ihrisku, ktoré bolo situované medzi dnešnou Okružnou a Špitálskou ulicou. Tam, kde v súčasnosti sú garáže vedľa  Mestského cintorína. Už neviem, ako to presne prišlo, ale skupina hráčok na čele so športovým nadšencom Tomášom Jakubčom sa rozhodla  presedlať na hádzanú. Skrátka, prestali hrať futbal a vrhli sa medzi sedmičky. Keď sa to dozvedeli v michalovskom podniku MEZ, tak si povedali, že keď môže mať ženské hádzanárske družstvo Odeva, tak budú mať aj oni. Nuž a zlanárili mňa, aby som to ukočíroval. Kým Odeva našla svoje zázemie na ihrisku dnešných Saleziánov, kde vtedy hrávali muži, MEZ vedený mnou pôsobil na ihrisku dnešnej VIII. Základnej školy na ulici Kapitána Nálepku. Oba kluby účinkovali v krajských majstrovstvách a práve v týchto sezónach sa uskutočnili jediné mestské derby v histórii michalovskej ženskej hádzanej,“ prezradil podrobnosti o ženskej hádzanej v Michalovciach Teodor Šimonič.

Pravda, stav s dvomi hádzanárskymi nováčikmi na klubovej mape Slovenska trval iba dve sezóny. Potom sa kluby zlúčili. Hádzanársky fenomén Tomáš Jakubčo neváhal, ponúkol konkurencii spoluprácu, načrtol víziu spoločného fungovania na vlastnom ihrisku a postupného napredovania. Kto by to bol povedal, že to čo tvrdil v čase, keď stál na jednej lúke v areáli závodu Odeva Michalovce ukazujúc na miesto, kde bude stáť hracia plocha jeho družstva…„Veru, nebyť Tomáša, tak sa to zrejme nikdy nerozbehne. Jemu patrí aspoň 90 percent zásluh vzniku a rozbehu ženskej hádzanej v Michalovciach. Keď sme sa zlúčili, mal jasnú víziu – postavil sa na kus zeme a povedal: tu bude ihrisko! A skutočne, za pár týždňov sme sa vďaka mojej intervencii v Cestných stavbách takpovediac „zviezli“ s budovaním chodníkov v meste a pred začiatkom sezóny 1978/1979 sme mali k dispozícii ihrisko s betónovým podkladom a menšou tribúnkou, no so šatňami i sociálnym zázemím hotové. Činili sme sa všetci, od predsedu klubu až po poslednú  náhradníčku! Vyhrnuli sme si rukávy a spoločnými silami  vybudovali náš nový hádzanársky domov,“ doplnil hádzanársky mazák, ktorý postupne prešiel v klube všetkými funkciami – od člena výboru, cez trénera až po predsedu oddielu.

Po smrti Tomáša Jakubča v roku 1990 sa podarilo dať dokopy hráčsku partiu, ktorá pod vedením trénerov Ladislava Štofu, Františka Cibereho a Milana Cifraniča dokázala postúpiť do I. Slovenskej národnej ligy. Hoci nováčikovi štart do základnej časti v skupine Východ  veľmi nevyšiel, práve vtedy vyšiel funkcionárom Odevy kľúčový ťah. „Nedarilo sa nám a boli sme v tabuľke poslední. Zaregistrovali sme však, že sa z Martina vrátil domov tréner Štefan Rapač. S kolegom z výboru Vojtechom Želtvayom sme za ním prišli a vysvetlili sme mu situáciu. Až potom sme ho predstavili predsedovi oddielu Michalovi Kandalovi. Rýchlo našli spoločnú reč a začala sa nová éra. „Pišta“ družstvo prebudil, na jeho návrh sme družstvo  vhodne posilnili o Ukrajinky Vojnalovičovú a Śichovú, nuž nečudo, že sme sa bez obáv zachránili a v ďalšej sezóne už zaútočili na postup. Kľúčové ale bolo, že sme sa presťahovali do niekdajšej starej športovej haly. Dá sa povedať, že sa vtedy v Michalovciach tešili dva kluby. Muži z presunu do Novej športovej haly a my konečne pod strechu. Nemusím snáď pripomínať, že naše sídlo v centre mesta malo ďaleko lepšiu polohu i atmosféru…,“ zdôraznil Teodor Šimonič, ktorý viackrát vyzdvihol pôsobenie Štefana Rapača. Predovšetkým, že nerozmýšľal len nad svojim ženským tímom, ale nebolo týždňa, aby nebol kdesi v škole na športovej súťaži a nehľadal tam talenty. Bol neuveriteľne presvedčivý a aj neodbytný. Dokázal stiahnuť množstvo talentov a najmä vďaka jeho usilovnej práci klub postupne mohutnel aj od mládežníckych základov. Činili sa však aj funkcionári, medzi ktorých sa pridal ďalší nadšenec Michal Milý. „Ak sme chceli fungovať, museli sme dennodenne zháňať peniaze na existenciu. Neraz sme sa vybrali do mesta a chodili od dverí k dverám. Ak nás poslali preč, neraz sme sa vrátili takpovediac aj cez okno, len aby sme mohli zabezpečiť chod klubu. Ale nie každý nám dával peniaze, niekto trebárs umývadlo do šatne, iný palivo na cestu k súperom, alebo trebárs občerstvenie. Boli sme vytrvalí a družstvo vedelo, že bude platiť všetko to, čo sa sľúbilo. Dodnes som na to hrdý, čo sme vtedy dokázali,“ neskrýva nadšenie hádzanársky matuzalem, ktorý si v hádzanárskom klube žien odkrúca už piatu desiatku rokov.

Ženy sa v roku 1992 premenovali na ŠK Zekon a v nasledujúcej sezóne sa im podarilo spečatiť historický postup do slovenskej extraligy. Aj keď v improvizovaných podmienkach, ale statočne vzdorovali elitným klubom z Bratislavy, Šale či Nitry. „My sme boli taký rodinný klub. Každý každého poznal a nemali sme veľké oči. Zápasy sme mali v kuse vypredané a neraz sme museli halu pár desiatok minúť pred začiatkom stretnutia doslova zamknúť, lebo už nebolo miesta ani okolo lámp,“ symbolicky zveličil nevídaný záujem o ženskú hádzanú v Michalovciach, ktorá v tých časoch zažívala doslova euforický boom. Ruka v ruke so zlepšenými výsledkami i meniacou sa dobou začínalo byť jasné, že klubu chýba silnejší partner, ktorý by dokázal pokryť zvýšené náklady na činnosť klubu. Aj preto sa začali vohľady medzi hádzanárskym klubom a akciovou spoločnosťou Chemkostav. „V tejto veci sa najviac činil Michal Milý. Ten nadviazal kontakt s Tiborom Mačugom, ktorému sa najprv zapáčila mládež a potom sa rozhodol podporiť celý klub. Bolo to kľúčové spojenie, pretože vďaka nemu nielenže ženská hádzaná v meste prežila, ale hlavne sa mohla nadýchnuť a dosiahnuť ciele, o akých sníval azda iba Tomáš Jakubčo už takmer tridsať rokov predtým,“ vyslovil niekdajšiu víziu zakladateľa klubu jeho funkcionársky súputník, ktorý už dlhé roky živí jeho odkaz o vybudovaní veľkého a silného klubu.

Postupom času sa zmenila aj pozícia Teodora Šimoniča. Klub cítil slabinu na pozícii zabezpečenia poriadku počas stretnutí, nuž na dlhé roky prevzal funkciu hlavného usporiadateľa, alebo neskôr bezpečnostného manažéra. „Hádzanú mám nadovšetko rád a vždy som ju robil bez nároku na odmenu. V starej hale i novej Chemkostav aréne poznám každý centimeter plochy, všetky hráčky, trénerov, ale i rozhodcov či zástupcov klubov našich súperov. Hádzaná je môj život a Iuvente pomáham stále veľmi rád,“ vyznal sa k nezištnému vzťahu ku klubu jeden z jeho ranných zakladateľov, pre ktorého je cťou pomáhať Iuvente kedykoľvek  to potrebuje.

Teodor Šimonič už naznačil, že nebyť kľúčového vstupu Chemkostavu do ženskej hádzanej dopadla by zrejme ako jej mužský sused… Sám si veľmi dobre uvedomuje, čo to znamená starať sa o chod klubu a zháňať prostriedky na jeho činnosť. „Okrem toho si treba uvedomiť, v akej hale klub pôsobí, že ju má len pre seba a že napriek rôznym krízam je stále zabezpečený jeho hladký chod. Na tomto mieste sa patrí pánom, Tiborovi Mačugovi i Stanislavovi Janičovi, úprimne poďakovať a zároveň vysloviť vieru, že im toto nadšenie vydrží čo najdlhšie,“ zdôraznil na záver debaty Teodor Šimonič.

VIZITKA TEODORA ŠIMONIČA

Narodený: 17.07.1941 v Lomnom (okres Stropkov). Pracovná kariéra:1964 – 1990:Chemko Strážske, 1990 – 1999: Okresný úrad Michalovce, 2006 – 2021:Chemkostav Michalovce. Funkcionárska kariéra:1977 – 1982: člen výboru TJ Odeva Michalovce, 1982 – 1983: tréner TJ Odeva Michalovce, 1983 – 1985: predseda TJ Odeva Michalovce, 1985 – 2002: člen výboru TJ Odeva Michalovce, 2002 – 2020: bezpečnostný manažér Iuventa Michalovce.

Viac na preskúmanie

MOL Liga

Po trinástich rokoch znova bez medaily

Iba tretíkrát sa v sezóne 2022/23 stalo, že hádzanárky MŠK Iuventa Michalovce nezískali v nadnárodnej MOL lige medailu. V doterajších 21.ročníkoch sa desaťkrát

Prihlásiť sa ku odberu noviniek

Získajte čerstvé informácie priamo do svojej e-mailovej schránky

Sledujte nás na Facebooku

Získajte vždy aktuálne informácie a nepremeškajte súťaže o atraktívne ceny.